Španielčina sa vyvinula z vulgárnej latinčiny, ktorú na Pyrenejský polostrov priniesli rímski vojaci a osadníci od 3. storočia pred n. l. Po páde Rímskej ríše sa latinčina zmiešala s jazykmi germánskych dobyvateľov, napríklad Vizigótov, a počas približne 800 rokov maurskej nadvlády prevzala značné množstvo arabskej slovnej zásoby. Kastílske nárečie postupne získavalo politickú prestíž s postupom reconquisty na juh a do roku 1492 — roku, keď Kolumbus doplával do Ameriky — bolo kodifikované ako spisovný jazyk rodiacej sa Španielskej ríše. V nasledujúcich storočiach sa kastílska španielčina rozšírila po Latinskej Amerike, Filipínach a častiach Afriky a stala sa jedným z najpoužívanejších jazykov sveta. Real Academia Española, založená v roku 1713, odvtedy zohráva ústrednú úlohu pri štandardizácii a ochrane jazyka.
