Španielčinu vnútil Inckej ríši Francisco Pizarro počas dobývania, ktoré sa začalo v roku 1532, čím prekryl rozsiahlu kečuánsky hovoriacu administratívnu sieť Tawantinsuyu — najrozsiahlejšej predkolumbovskej ríše v Amerike. Kečuánčinu, ktorú Inkovia sami rozšírili ako lingua franca naprieč Andami, strategicky používali španielski misionári a koloniálni úradníci, kým ju v priebehu 19. storočia nepotlačili; napriek tomu cez španielčinu prispela do svetových jazykov všeobecne známymi slovami ako „kondor“, „lama“, „koka“, „puma“ a „quinoa“. Andská španielčina — ktorou sa hovorí vo vysočinových oblastiach Peru — si zachováva výrazné fonologické črty formované vplyvom kečuánčiny, vrátane splynutia hlások /e/ a /i/ a rytmu bližšieho k slabičnému časovaniu v porovnaní s pobrežnou peruánskou španielčinou. Peru je ústavne dvojjazyčné: kečuánčina a ajmarčina majú spoluúradný status v regiónoch, kde prevládajú, a kečuánčina je najrozšírenejším pôvodným jazykom Ameriky s približne ôsmimi miliónmi hovorcov v niekoľkých krajinách. Limská španielčina, ktorou sa hovorí na pobreží, sa často považuje za prestížny variant a formovala ju vnútorná migrácia z vysočín počas 20. storočia.
