Fidžijčina patrí do oceánskej vetvy austronézskej jazykovej rodiny a je pôvodným jazykom národa iTaukei, ktorý osídlil Fidži približne pred 3 500 rokmi v rámci veľkej austronézskej expanzie z juhovýchodnej Ázie prostredníctvom kultúrneho komplexu Lapita. Fidžijčina tvorí reťaz nárečí naprieč viac ako 300 ostrovmi, pričom bauanské nárečie — jazyk politicky dominantného náčelníctva Bau — sa vďaka misionárskej štandardizácii v 19. storočí stalo základom spisovnej fidžijčiny. Metodistickí misionári vydali prvú fidžijskú Bibliu v roku 1864, čím upevnili postavenie bauanského nárečia ako prestížnej písanej formy. Britská koloniálna vláda (1874 – 1970) hlboko premenila demografiu Fidži: medzi rokmi 1879 a 1916 sem priviezli vyše 60 000 indických nádenníkov na prácu na cukrových plantážach, čím vznikla komunita, ktorej potomkovia hovoria fidžijskou hindčinou — nárečím hindčiny premiešaným s awadhčinou, bhódžpurčinou a neskôr aj anglickými a fidžijskými výpožičkami. Tak vznikla jedinečná jazyková dvojkoľajnosť, ktorá charakterizuje dnešné Fidži: pôvodná fidžijčina a fidžijská hindčina spolu s angličtinou tvoria tri piliere národnej komunikácie. Politické napätie medzi komunitami iTaukei a Indofidžijčanov — ktoré vyústilo do vojenských prevratov v rokoch 1987 a 2000 — dodalo jazykovým voľbám hlboký politický význam.
