Dánčina je severogermánsky jazyk, ktorý sa vyvinul zo staronórskych nárečí používaných naprieč Škandináviou a po vzniku Kalmarskej únie sa stal dominantným písaným jazykom stredovekého Dánska a Nórska. V priebehu 16. a 17. storočia slúžila dánčina ako prestížny písaný jazyk pre Dánsko aj Nórsko a hlboko ovplyvnila vývoj modernej nórčiny. Na štandardizáciu dánčiny mal veľký vplyv preklad Biblie do dánčiny z roku 1550, ktorý ustálil centrálne nárečie ako literárnu normu. Dánčina sa medzi škandinávskymi jazykmi vyznačuje charakteristickým javom „stød“ — druhom laryngalizácie čiže „vŕzgavého“ hlasu na určitých slabikách, ktorý nemá obdobu v nórčine ani švédčine. Dánčina, nórčina a švédčina tvoria nárečové kontinuum s vysokou vzájomnou zrozumiteľnosťou, najmä v písanej forme.
