Španielčina prenikla na územie dnešnej Kolumbie s dobyvateľmi na začiatku 16. storočia, predovšetkým prostredníctvom výprav Gonzala Jiméneza de Quesadu, ktorý v roku 1538 založil Santa Fé de Bogotá na náhornej plošine Cundinamarca obývanej hovoriacimi jazykom muisca. Horské oblasti vnútrozemia — najmä Bogotá — si vytvorili variant španielčiny často považovaný za mimoriadne starostlivý a konzervatívny, sčasti vplyvom koloniálnych súdov audiencia a neskôr aj intelektuálov 19. storočia vyškolených Kráľovskou akadémiou. Domorodé jazyky, najmä jazyky čibčanskej rodiny ako muisca, prispeli názvami miest a časťou slovnej zásoby, zatiaľ čo africké jazyky ovplyvnili pobrežné dialekty v Karibiku a v Tichomorí. Geografia Kolumbie — pohoria rozdeľujúce krajinu na izolované doliny — priniesla pozoruhodnú regionálnu dialektovú rozmanitosť, od karibského pobrežného prízvuku costeño (nápadného svojou rýchlosťou a redukciou spoluhlások) až po formálnejší bogotský dialekt hlavného mesta. Kolumbia je tiež domovom 68 uznaných domorodých jazykov, z ktorých najrozšírenejším je wayuunaiki, a ústavne je viacjazyčnou krajinou.
