Španielčinu priniesla do Čile výprava Pedra de Valdiviu v rokoch 1540 – 1541, ktorá v roku 1541 založila Santiago ako centrum koloniálnej správy na území dlho ovládanom národom Mapučov — tí si spomedzi takmer všetkých domorodých skupín Ameriky udržali nezávislosť najdlhšie. Jazyk Mapučov, mapudungun, odolal španielskej asimilácii natoľko účinne, že v čilskej slovnej zásobe zanechal výrazný substrát — slová ako „guata“ (brucho), „pololo“ (priateľ) i množstvo miestnych názvov. Čilská španielčina patrí medzi najosobitejšie v Latinskej Amerike — vyznačuje sa rýchlou rečou, výraznou redukciou či aspiráciou koncového /s/, neformálnym používaním častice „po“ (zo „pues“) a v niektorých vidieckych a neformálnych prejavoch aj voseom. Geografická izolácia spôsobená púšťou Atacama na severe, Andami na východe a Tichým oceánom na západe prispela k pomerne jednotnej podobe čilskej španielčiny v porovnaní s rozmanitejšími susednými krajinami. Čile dnes uznáva aj mapudungun a ajmarčinu ako dedičné jazyky a jazyk rapa nui (Veľkonočný ostrov) má na ostrovnom území oficiálny štatút.
