Bosniačtina, srbčina a chorvátčina sú varianty juhoslovanského dialektového kontinua — vzájomne zrozumiteľné vo veľmi vysokej miere —, ktoré sa historicky zaraďovali pod spoločné označenie srbochorvátčina. V Bosne a Hercegovine sú všetky tri podľa Daytonskej dohody z roku 1995 oficiálne uznané ako rovnocenné jazyky, čo odráža tri konštitutívne národy krajiny: Bosniakov, Srbov a Chorvátov. Bosniačtinu Bosniaci píšu prevažne latinkou, hoci oficiálne je uznaná aj cyrilika. Bosniacka varieta sa vyznačuje o niečo vyšším počtom výpožičiek z osmanskej turečtiny, arabčiny a perzštiny — dedičstvo takmer štyroch storočí osmanskej nadvlády (1463 – 1878). Tieto orientálne výpožičky (orientalizmi) dodávajú bosniačtine osobitú príchuť, ktorú štandardná chorvátčina či srbčina nemajú.
